Terorizmus – hrozba možných útokov

V dnešnej dobe sa slovo terorizmus používa v toľkých témach ohľadom bezpečnosti, že jeho skutočný význam sa už stratil. Cambridge Dictionary definuje terorizmus ako „Násilný skutok s politickým cieľom“. FBI, jedna z najväčších inštitúcií bojujúcich s terorizmom, opisuje terorizmus takto: „Nezákonné použitie násilia proti osobám, alebo majetku, s cieľom zastrašiť, alebo nútiť vládu, civilné obyvateľstvo k naplneniu istých politických, alebo sociálnych cieľov“.
Počas histórie sa definícia terorizmu zmenila a boa aj doplnená. Keďže terorizmus je starý ako ľudstvo samotné, nie je to nový jav. Zmena nastala v tom, že teraz je terorizmus viac verejný, násilnejší a zameraný na jedného páchateľa s jedným daným cieľom.

Bezpečnostné agentúry boli voči terorizmu vždy ostražité, aj keď nie na takej úrovni, ako sa to deje v USA po 11. septembri. Septembrový útok prekvapil každého, keďže sa odohral na území stabilnej a relatívne bezpečnej superveľmoci, pričom útočníci pochádzali zo zahraničia. S vyššou pravdepodobnosťou útokov sa prebudila aj komunita bezpečnostných síl.

Zrazu sa celý svet stal cieľom a po septembrových útokoch a iných odhalených pokusoch boli sprísnené bezpečnostné opatrenia.

Už ani Európa nie je bezpečná. Aj keď terorizmus v Európe nie je novinkou (Írska republikánska armáda, Baskická separatistická armáda ETA, skupina 17. november), zrazu sa každý bál a považoval sa za možný cieľ. Obavy neboli neopodstatnené, ako to ukázali útoky na vlaky v Madride, v roku 2004, ako aj útoky v Londýne v júli 2005, ako aj plánované útoky proti lietadlám smerujúcim do USA a Kanady, ktoré boli odhalené britskou políciou v auguste 2005.
Po 11. septembri sa teroristické organizácie presunuli aj do Európy. Ich preferovaný cieľ, USA, bol príliš bezpečný a kontrolovaný a Európania si mysleli, že sú pred teroristickými útokmi v bezpečí.

Po prvé, Európania si mysleli, že nie sú zapojení do žiadneho významného konfliktu, ktorý by mohol vyvolať útok na európske ciele. Taktiež predpokladali, že zavedené bezpečnostné opatrenia budú dostačujúce, keďže sa neobjavili útoky od skutočných teroristických organizácií. Samozrejme, Španielsko bolo ostražitejšie kvôli problémom v Baskicku a Európa bola zaneprázdnená vojnou v Juhoslávií, ale niekto to nepovažoval za významné ohrozenie.
Po odhalení plánovaných útokov na lietadlá letiace do USA a Kanady v auguste 2005 si aj európska verejnosť mohla všimnúť zmeny v bezpečnostných opatreniach.

Predpisy leteckých spoločností ohľadne tekutín a gélov v príručnej batožine sa zmenili. Holandská vláda začala s protiteroristickou kampaňou vo februári 2006, po tom, ako prieskumy verenej mienky zistili, že ľudia chcú vedieť, ako sa majú zachovať počas možných útokov.

Vážnosť týchto opatrení dobre ilustrujú opatrenia holandskej vlády, ktoré len v prvom roku ich zavedenia stáli 4,8 milión eur. Tieto náklady zahŕňali televízne a rádiové reklamy, letáky do každej domácnosti v Holandsku, 200 000 ľudí pracujúcich na ochrane možných cieľov teroristických útokov (zdroj: ANP).

Európania si myslia, že žijú v relatívnom bezpečí a že sú chránení pred možnými teroristickými útokmi, profesionáli zo sféry bezpečnosti si myslia opak, a to z dobrých dôvodov.

Ako som už spomenul, výraz terorizmus sa používa na široký okruh tém spojených s bezpečnosťou, ale v niektorých prípadoch sa stáva, že teroristické akty nie sú označené ako terorizmus. Napríklad nepokoje v Paríži v októbri 2006, keď bolo podpálených 112 áut. Policajné a záchranné sily boli 15-krát napadnuté a za rok bolo zranených skoro 3000 policajtov. Tieto útoky, označené ako nepokoji začali v predmestiach Paríža, pričom ich vyvolal nesúhlas ľudí s tým, ako vláda rieši problém týchto komunít.

Teraz sa vráťme k definícií terorizmu podľa FBI: „Nezákonné použitie násilia proti osobám, alebo majetku, s cieľom zastrašiť, alebo nútiť vládu, civilné obyvateľstvo k naplneniu istých politických, alebo sociálnych cieľov“. Ak to čo sa stalo v Paríži porovnáme s touto definíciou, je jasné, že „nepokoje“ boli vlastne teroristickými útokmi.
Ľudia použili nezákonné násilie (podpálenie áut, napadnutie policajtov a záchranárov) proti osobám, alebo majetku (horiace autá, skoro 3000 ranených policajtov a záchranárov), s cieľom zastrašiť a nútiť vládu a civilné obyvateľstvo (predmestské komunity chceli prinútiť vládu, aby sa zaoberala s ich problémom) a dosiahnuť politické, alebo sociálne ciele (ich ciele boli politické aj sociálne).

Tak prečo sa tieto udalosti nazvali nepokojmi a nie terorizmom? Prečo narábame s páchateľmi ako s výtržníkmi, a nie ako teroristami? Prečo nedostali také isté prísne rozsudky ako teroristi odhalení v Spojenom kráľovstve v 2005?
Odpoveď je naraz jednoduchá, aj zložitá. Európa ešte vždy nie je pripravená na to, aby vyrovnala s terorizmom. Možno si myslíme, že sme pripravení, čo sa týka bezpečnostných opatrení a možno si myslíme, že naše spravodajské agentúry sú schopné vysporiadať sa s hrozbami. Ale nie sme pripravení na tom, aby sme si priznali fakt, že teroristi možno žijú medzi nami. Ľudia, s ktorými sa delíme o každodenný život a možno aj ľudia, ktorým niekedy zveríme aj svoj život…
S nepriznaním si tejto možnosti sa zvyšuje pravdepodobnosť útokov. Keďže terorizmus sa spolieha na 100 percentnú úspešnosť útoku, väčšinou si zvolí ľahké ciele. Po 11. septembri 2009 sa USA stali ťažším cieľom, kým Európa je cieľom ľahším, keďže sa snažíme byť čo najotvorenejšou spoločnosťou. Nielen čo sa týka našich hraníc, ale aj politiky tolerancie voči našim susedom.

V tomto je sila terorizmu, použijú naše slabosti proti nám, a keď naše slabé stránky po teroristickom útoku opevníme, teroristi sa presunú k ďalšej slabine.

Hrozba teroristického útoku vždy existuje, alebo by sa aspoň mala brať do úvahy. Ak si myslíte, že ste v bezpečí a znížite bezpečnostné opatrenia, práve vtedy vás napadnú.